LAFLEŠKY

U nás temer neznáme plemeno ľahkej hydiny chovám už 3 roky. Vždy som mal záujem chovať také plemeno, ktoré sa niečím odlišuje od iných, u nás bežne chovaných. Tak som pred 15 rokmi začal s Holanďankami bielochocholkatými. Skúsil som všelijaké zdrobnelé i veľké plemená (zdr. Vlašky trojfarebné, zdr. Brakelky zlaté, Oravky, Sasexsky, Australky …). Neskôr som si obstaral Araucány, ktorým som „verný“ dodnes. Každé z týchto plemien má svoje špecifiká chovu. Zväčša si ponechám dlhodobejšie len plemená, ktoré majú nejaké zvláštnosti.

Ako som prišiel k Lafleškám
Tak som v encyklopédii sliepok objavil zvláštne rožkaté plemeno La Fleche. Už na prvý pohľad ma zaujalo, veď namiesto klasického hrebienka má táto sliepka dva červené rožky. Naviac je čisto čierna s veľkými bielymi lícnymi škvrnami. K tomu červené rožky a obrázok „kuracieho Lucifera“ ako vyšitý. Tak som začal pátrať po chovateľoch v bližšom i širšom okolí. Po niekoľkých neúspešných pokusoch som objavil v Prahe ich dlhoročnú chovateľku p. Jarošovú. Bolo to v zime, a tak som jej raz večer zatelefonoval. Bola veľmi láskavá a sľúbila mi prenechať násadové vajíčka. Vo februári som bol v Prahe na veľtrhu a vtedy som si aj od nej vajíčka doniesol. Z nich som si potom vyliahol svoje prvé kurence tohto plemena. Bolo medzi nimi aj niekoľko sliepočiek, ktoré boli aj základom môjho chovu. Nastal však vážny problém, kde zohnať nepríbuzného kohúta. Spoliehal som na Európsku výstavu v Prahe, ale nepochodil som ani tam, nakoľko je to zriedkavé plemeno aj v chovateľskej Európe. Našťastie sa mi podarilo kúpiť v nemeckom Straubingu (na Trojkráľovej burze) pekného a nepríbuzného kohúta z nemeckého chovu. Z tohto rodičovského hejna potom pochádzajú ďalšie generácie mojich Laflešiek. V roce 2005 sa mi podarilo zase z Rakúska zohnať pekného kohúta pre občerstvenie krvi, ktorého zaraďujem do chovu pre rok 2006.

História plemena Lafleška
Ako už z názvu možno odvodiť, pochádza toto plemeno z Francúzska z oblasti údolia La Sarthe, kde sa nachádza aj rovnomenné mesto La Fleche. Ich pôvod nie je úplne známy, ale existovali údaje už v 15. storočí. Vznikli pravdepodobne z plemien Crevecoeures a čiernych španielskych plemien sliepok za účelom produkcie vajec, ale i mäsa. Ich mäso bolo v stredoveku veľmi cenené hlavne kvôli lahodnej chuti, ktorú mu dodávali miestne pastviny v oblasti La Sarthe.
Pre ich zvláštny červený hrebeň v tvare „V“, pripomínajúci čertove rožky ich volali aj „Čertove, či Luciferove sliepky“. Údajne ich v stredoveku upaľovali na hranici spolu s bosorkami.

Vlastnosti Laflešiek
Je to plemeno veľmi temperamentné a dobre lietavé, ktoré si len ťažko získava dôveru k chovateľovi. Znášajú veľké vajcia s bielou škrupinou o hmotnosti 60–65 gramov s ročnou znáškou do 180 vajec. Takže ich chov nie je len výlučne hobby zameraním, ale má aj do určitej miery aj spätný ekonomický efekt v produkcii primeraného počtu vajec. Nie sú extra náročné na chovateľské prostredie a nevyžadujú žiadne špeciálne podmienky. Vzhľadom na dobrú lietavosť je však výhodou prekrytá voliéra. Dobre sa znášajú aj s inými bežne chovanými plemenami hydiny, nie sú agresívne a dominantné. Kvokavosť je u nich silne potlačená a zatiaľ som nezaznamenal pokus sliepky o sedenie na vajciach. Kŕmim ich bežnou zmesou pšeničného a kukuričného šrotu, do ktorého pridávam bielkovinový koncentrát (BK 62, resp. 61), v závislosti od veku kureniec, resp. znáškového obdobia. Veľmi radi sa pasú na zelenej tráve a neváhajú kvôli nej preletieť akúkoľvek prekážku. Takže odporúčam pridávať aj hodne zeleného krmiva, resp. v zime pre spestrenie krmnej dávky kaleráb, mrkvu, repu alebo cviklu na odzobávanie. Potom aj v chladnom zimnom období majú slušnú znášku a vajcia celkom dobrú oplodnenosť.

Vzhľad Laflešiek
Je to plemeno, ktoré vás na prvý pohľad upúta svojim vzhľadom. Vyskytujú sa veľmi zriedkavo vo farebných rázoch modrom, bielom, pásikavom. Najčastejšie sa však chovajú čisto čierne. Kohút v dospelosti dosahuje hmotnosť do 3,5–4 kg a sliepky max. do 3 kg. Je to stredne veľké plemeno na vyšších nohách so vzpriameným držaním tela. Ich typickým znakom je červený „hrebeň“ v tvare „V“, ktorý pripomína čertove rožky a za ním nepatrne vystupujúca maličká chocholka na temene hlavy, ktorú tvoria niekoľké úzke pierka. Rožky hrebeňa kohúta dosahujú až 2–3 cm. U sliepky sú jemnejšie a asi polovičné. Upúta taktiež nosová výduť na stredne dlhom a pevnom zobáku, s výraznými nosnými dierkami. S čiernym operením dosť výrazne kontrastuje červený riedko ochlpený obličaj a výrazné veľké červené laloky kohúta. Celú elegantnú hlavu dotvárajú ušnice veľkého oválneho tvaru bielej farby. Trup je dlhý a valcovitý, zdvihnuto nesený. Chrbát je široký, dlhý s pevným sedlovým závesom. Prsia sú široké a vyklenute nesené. Krídla sú tesne priľahlé, trošku nižšie nesené. Chvost je veľký, dobre operený so širokými a veľkými kosierkami pod uhlom 40–45 stupňov. Celú vznešenosť postavy kohúta podporujú dlhšie a silnejšie holene a dlhé a silné beháky.
Sliepka je oproti kohútovi podstatne jemnejšej konštitúcie, s kratším krkom a hlavne s uzatvoreným, plochým a nižšie neseným chvostom. Laloky sú výrazne menšie.
Chovám ich v čiernom sfarbení až s tmavozeleným leskom.
Tak ako u väčšiny veľkých plemien, existuje aj u Laflešiek zdrobnelá forma. Kohútik dosahuje hmotnosť asi 900 gr. a sliepočka 800 gramov. Krúžkujú sa krúžkami č. 15/13 mm. Zatiaľ nemám vedomosť, že by ich niekto v zdrobnelej forme choval na Slovensku, alebo v Čechách.

Odchov Laflešiek
Prvú liaheň zvyknem nakladať ešte koncom januára, aby prvé februárové kurence stihli dorásť na prvé letné výstavy. Nevýhodou u tohto plemena je, že dosť neskoro sa dá rozpoznať sliepka od kohúta. Dlho vyzerajú úplne rovnako. Až v 3. mesiaci sa kohútovi začínajú objavovať trošku výraznejšie lalôčiky a trošku hrubšie rožky. Odchovávam ich spoločne s inými druhmi kureniec (Araucány, zdr. Wyandotky …) bez akýchkoľvek problémov a náznakov neznášanlivosti či agresivity. Okrúžkujem ich krúžkami č. 20 (kohútov) a č. 18 (sliepky).

Odporúčam ich chov trochu skúsenejším chovateľom s dostatočným chovateľským zázemím, príp. s veľkým zatrávneným výbehom či sadom. Budem rád, keď tento článok niekoho zaujme a rozhodne sa pre ich chov. Rád prenechám niečo zo svojich odchovov ďalším záujemcom. Budem len rád, keď sa na výstavách budeme častejšie stretávať aj s týmto zaujímavým, no zatiaľ zriedkavým plemenom. Prikladám aj niekoľko fotografií zo svojho chovu.

text a foto: Peter Ferjenčík