Láska tibeťákov

Keď sa naša takmer dvojročná fenka tibetského španiela začala druhý krát hárať, nastala v rodine panika. A nielen v rodine, ale aj u blízkeho príbuzenstva: „Kde chceš tie šteniatka v panelákovom byte mať?!“ rozhadzoval rukami môj muž aj moja mama. Tibetský španiel sa hára len raz do roka, respektíve približne po desiatich mesiacoch. Má to výhodu, že psie nohavičky tak rýchlo nezoderie, ale aj nevýhodu, že šteniatka, pri neúspechu párenia, budem môcť plánovať až o rok.

Presadila som si nakrývanie

Presadila som si teda nakrývanie. Ešte predtým som riešila otázku, kam s ňou na zálety. Kebyže mám dcéru, neviem neviem, či by som na zaťa mala také prísne požiadavky a kritériá. A to z hľadiska predkov v rodokmeni, z hľadiska prostredia v ktorom vyrastal, krásy a temperamentu, výšky v kohútiku, hmotnosti, plodnosti, vzdialenosti od nás atakďalej. Rozhodli sme sa pre pekného psíka pri Karvinej, ktorý mal tú česť uchádzať sa o priazeň našej zatiaľ slečny. Dofrčali sme tam s našou mladou a zvítanie bolo nadmieru búrlivé.
Z príbytku domácich vybehl nielen nádejný ženích, ale aj fenky a šteňatá tamojšej chovnej stanice. Prehnali našu nevestu hore dole po dvore v tesnom závese za ňou. Behom pár minút nastal kľud a nakrývacie pokusy. Tá naša držala ako dáka kurtizána, či už sa na ňu teperil vytypovaný pes alebo sa na nej nadšene nadhadzovali aj fenky. Zatiaľ to však bola len hra. Domáci nás asi po hodinke uistili, že to vyzerá veľmi nádejne a že u nich tú našu môžeme nechať, aj s jej pelíškom, aj s jej chtíčom...V tom rozruchu ani nezbadala, kedy sme sa vytratili. Párik sa vraj snažil, ale vtedy z toho nič nebolo.
Desať mesiacov prešlo a bolo to tu znova. Išli sme s fenkou teraz trocha bližšie, do Rajca, nech sa tá naša mladucha nemusí s nami lúčiť. Nakryjeme a bežíme všetci domov! Prvý deň sme brali ako zoznamovací. Nechali sme to na prírodu, taktne sme sa vzdialili od zaľúbencov a šli sme k domácim na kávu. Do auta sme síce niesli doslinenú suku, ale či dačo bolo isté nebolo. Obdeň sme išli znovu. Tentokrát som zobrala osud do vlastných rúk. Pridržala som našu veľmi ochotnú a ústretovú suku, zacúvala som ju k poskladanej deke, z ktorej psík evidentne lepšie dočiahol a … Dočiahol! Ešte sme to na ďalší deň rovnakým spôsobom pozichrovali a čakali.

Keď sa darí, tak sa darí

Šestdesiat tri dní sme suku pozorovali, bruško veľké nemala. Ja som bola z blížiaceho sa pôrodu taká vynervovaná, že som sa úfala pseudogravidite. Prišiel deň D a noc N. Suka od rána nežrala, len ju triaslo. Mňa začalo tiež a pri odskúšavaní nového rýchloteplomera, som si namerala zvýšenú teplotu. Hodila som si tabletku od nervov, ako radila jedna z publikácií, ktoré som mala preštudované. Teoreticky podkutá a prakticky zdeptaná som si ľahla a pozorovala fenku. Vraj sa treba chovať pokojne, suku však neľutovať, aby bol priebeh pôrodu prirodzený. Tak som len ticho ležala a od strachu ledva žmurkala. Odbila polnoc. Ešte stále nás triaslo a suka k tomu aj tichučko skučala. Pri tej príležitosti som si spomenula akú paniku som ja chytala pred rokmi v pôrodnici a zahanbila som sa nevdojak pred tým zvieraťom. Múdre knižky písali, pred fázou vypudzovania bude fáza kŕčov. Lenže suka fázu kŕčov vypustila a začala rovno tlačiť. Vyskočila som na rovné nohy, trasúcimi rukami som dezinfikovala nožničky a kontrolovala nastrihané prúžky z obväzu na podviazanie pupočnej šnúry. Fenka ležala so zavretými očami, chvíľu tlačila, chvíľu driemala. Šetrila si sily. Bola evidentne pokojnejšia ako ja. Po slabej hodinke sa tvorček dral na svet, zadnými nôžkami, kopal nimi ako koník. Keď bol von, podviazala som mu pupočnú šnúru, prestrihla ju, šteňa vyutierala a všimla si, že suka ma nevraživo pozoruje. Došlo mi, že jej fušujem do remesla. Priložila som maličké ku strukom, ale tam zatiaľ nič nebolo. Ešteže som kúpila umelú výživu! Šteňa pišťalo, isto od hladu. Suka sa od nás diskrétne vzdialila, zožrala placentu a znova tlačila. Zanedlho bolo ďalšie šteniatko na svete, znova procedúra s pupočnou šnúrou, teraz som šteňa dala hneď matke, nech si ho líže. Pišťali teraz dvaja, hladní ako vĺčence. Suka struky prázdne a ja som si popri toľkej náučnej literatúre zabudla naštudovať, ako sa rozrába umelá výživa. Štyri hodiny ráno a konečne bežím k nervóznej rodinke s fľaškou s umelou výživou. Asi bola priveľká dierka v cumli, lebo štence, ktoré sajú ako besné, sa mi skoro utopia na rukách. Hádžu biele bubliny a ja im ich rýchlo utieram. Keď sa darí, tak sa darí. Prežili pôrod, len či prežijú moju starostlivosť! Suka ich súcitne oblizuje, štítivo odhryzne otrasné uzly, či skôr chuchvalce, ktorými som podviazala pupočné šnúry. Zapnem elektrický vankúš a štence na ňom zaspia ako na povel. My s fenkou zaspíme tiež. To už prichádza biele ráno a môj muž. Skritizuje nás, že šteniatka nie sú pri strukoch, zoberie fenku na ruky a skompletizuje mladú rodinku. Novým ránom sa začne ozývať sľubný mľaskot.