V sezóne 2008 sa mi od iného chovateľa na Slovensku podarilo náhodne zakúpiť mutačnú – D zelenú samičku a niekoľko prírodných jedincov. Niekoľko mesiacov nato sa mi podarilo priniesť z Rakúska samčeka mutácie SF dominantný edged V violet DD modrý a tým započal môj chov prírodných, ale najmä mutačných agapornisov ružovohlavých.
Nakoľko všetky uvedené mutácie sú neúplne dominantné, k odchovu jednofaktorových vtákov nebola potrebná príbuzenská plemenitba a párenie s prírodnými vtákmi zaisťovalo kvalitu telesných znakov typických pre tento druh agapornisov. Vytvoril som tak dve nepríbuzné línie, z ktorých mláďatá sa neskôr mohli páriť navzájom, aby sa docielil aj odchov vtákov s dvomi tmavými faktormi.
V súčasnosti mám vo svojom chove prírodné agapornisy lilianae a mutačné v zelenej rade (niektoré jedince sú štepiteľné na modrú) s tmavým faktorom, fialovým faktorom a veľmi sporadicky chovanú mutáciu dominantný edged. Vzhľadom na to, že tento druh agapornisov sa u našich chovateľov veľmi nechová, bol som nútený nakupovať chovný materiál okrem Slovenska aj z Česka, Holandska, Rakúska a Talianska. V súvislosti s chovom mutácií mi nedá nespomenúť stále omieľanú frázu skúsených chovateľov a šľachtiteľov farebných mutácií, že bez kvalitných prírodných jedincov by bol chov kvalitných mutačných vtákov dlhodobejšie neudržateľný.
Všeobecne o farebných mutáciách agapornisov ružovohlavých
Takmer s istotou možno povedať, že v súčasnosti chované mutácie, vyskytujúce sa u tohto druhu, boli na tieto agapornisy prenesené transmutáciami z iných druhov agapornisov s bielym okružím oka, a to najmä z agapornisov fischeri, na ktorých sa najviac podobajú a neskúsení chovatelia si ich často zamieňajú. Väčšina chovateľov považuje agapornisy lilianae za „malých fišerákov“, lebo sa s nimi ešte nestretli, a dokonca ani nevedia, že takýto druh vôbec existuje!
Aby bolo možné považovať mutačné jedince odchované takouto transmutačnou hybridizáciou za čistokrvné, je potrebné ich páriť najmenej po päť generácií s kvalitnými prírodnými na nič neštepiacimi vtákmi. Výsledné potomstvo potom už vykazuje všetky vonkajšie znaky (veľkosť, patričný odtieň a rozsah sfarbenia a postoj), ktoré zodpovedajú danému druhu.
Jedinou mutáciou, ktorá sa objavila spontánne u tohto druhu, je NSL ino. Vyskytla sa v Austrálii v 30. rokoch minulého storočia. Je to však veľmi málo životaschopná a v chovoch ťažko udržateľná mutácia, lebo prevažná časť mláďat hynie už v prvých dňoch života a úhyny pokračujú aj neskôr, hlavne počas prvého preperovania. Pre dokreslenie problematickosti odchovu tejto mutácie svedčí aj fakt, že je už dosť ťažké odchovávať i prírodné agapornisy ružovohlavé. V súčasnosti sa niekoľko málo posledných jedincov NSL ino mutácie v čistokrvnej forme (netransmutačnej) chová iba v Austrálii a sú na ústupe. Takmer s istotou možno povedať, že v ostatných častiach sveta sa chovajú agapornisy lilianae NSL ino transmutačnej formy, prenesenej z iných druhov agapornisov s bielym okružím oka. Paradoxom je, že na tieto druhy bolo NSL ino v minulosti prenesené práve z agapornisov ružovohlavých, lebo spontánne sa vyskytlo iba u nich.
Ďalšími mutáciami, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú v chovoch agapornisov lilianae, sú: modrá, fialová, dominantná straka, dominantný edged, dilute a k nim pridružený tmavý faktor.
Moje skúsenosti s chovom prírodných a mutačných agapornisov ružovohlavých
Vo svojom chove mám mutácie, ktoré sa nepovažujú za „slabé“, a preto sa obtiažnosť ich odchovávania v podstate nelíši od prírodných jedincov. Celkovo však ich chov nie je jednoduchý. Za najväčší problém považujem nízku oplodnenosť znášok ako mladých, tak i starších „vyskúšaných“ párov, a to aj napriek zabezpečeniu optimálnych chovateľských podmienok (podobné problémy sú taktiež pri chove agapornisov hnedohlavých). Vyliahnuté mláďatá bývajú o dosť slabšie v porovnaní s agapornismi fischeri a škraboškovými a v neposlednom rade treba spomenúť až takmer 75 % úhyn mláďat pri prvom preperovaní, čoho príčina je zatiaľ nejasná – neobjasnil ju ani veterinárny výskum. Je to možno spôsobené nedostatkom vitamínov alebo stresom.
Osobne som však vo svojom chove výraznejšie problémy počas prvého preperovania mláďat nezaznamenal. Podľa môjho názoru je to zrejme tým, že odchov nechávam s rodičmi až do nasledujúcej chovnej sezóny a takto u mláďat značne eliminujem stres, na ktorý sú tieto agapornisy obzvlášť náchylné a jeho následky sú často fatálne. Svoje chovné páry nechávam hniezdiť dvakrát ročne a mláďatá z prvého hniezdenia spávajú s rodičmi v búdke i počas druhej inkubácie vajíčok a následného druhého odchovu mláďat, pričom som doposiaľ žiadne problémy nezaznamenal.
Farebné mutácie a ich kombinácie v mojom chove
Ako som uviedol na začiatku, mám v chove mutačné agapornisy lilianae v zelenej rade s jedným a dvomi faktormi tmavnutia, s fialovým faktorom v kombinácii s jedným faktorom tmavnutia a mutáciu dominantný edged v kombinácii tiež s jedným tmavým faktorom a jedným fialovým faktorom. Niekoľko týchto jedincov je ešte štepiteľných na modrú mutáciu.
Mojou najobľúbenejšou je mutácia dominantný edged (lemovaná), ktorá ma upútala svojou krásou, ale hlavne nevyspytateľnosťou intenzity zosvetlenia a „lemovanosti“ operenia, prejavujúcej sa najmä na krídlach. Najkrajší sú vtáci so zosvetlením stredu pier 40–50 % – sú to väčšinou samci, ale čas od času sa vyskytne aj veľmi kvalitná svetlá samička.
Veľa chovateľov agapornisov s bielym okružím oka nevie túto mutáciu určiť a považuje ju za pastelovú a jedince, ktoré sú menej zosvetlené a ich sfarbenie je len akoby matnejšie (bývajú to väčšinou samičky), nevedia rozoznať vôbec od bežne sfarbených vtákov s neredukovaným množstvom eumelanínu v operení.
Agapornisy lilianae mutácie dominantný edged mám momentálne len s jedným faktorom, ale v budúcnosti chcem odchovať i dvojfaktorové vtáky ako v zelenej, tak i v modrej rade s tmavým a fialovým faktorom. Podľa môjho názoru má farebný ráz dominantný edged do budúcna veľký potenciál a jeho miesto na výslní ho ešte len čaká.
Svojim príspevkom som chcel upriamiť pozornosť chovateľov a milovníkov vtáctva na jeden z najmenších druhov papagájov, ktorého chov síce nie je ľahký, avšak jeho milý vzhľad a noblesný a hrdý postoj z neho robia „šľachtica“ medzi agapornismi.