Chov prírodných foriem vtákov Zameranie chovu – 1. časť
V chovateľskej verejnosti je všeobecne akceptovaný, na prvý pohľad nespochybniteľný názor, že chov exotov by nemal byť len obyčajným „množením“, ale mal by mať „vyššie“ ciele. Pod nimi sa rozumie cieľavedomé šľachtenie s cieľom dosiahnutia vtákov, ktoré sa exteriérom čo najviac približujú definovanému ideálu tzv. štandardu. Na tento účel boli štandardy vypracované a týkajú sa ako prírodne sfarbených foriem jednotlivých druhov, tak aj mutácií. Ponechám stranou, že štandardy samozrejme podliehajú historickému vývoju, sú poplatné aktuálnym trendom a rôznym chovateľským loby, čoho výsledkom je, že sa v rôznych krajinách postupuje podľa rôznych štandardov. Výsledkom snaženia chovateľov je uspieť na výstavách v bodovacích súťažiach, na ktorých sa vtáky posudzujú vyškolenými posudzovateľmi a prideľujú sa ceny pre víťazov, podobne ako na športových súťažiach. Čistotu a spravodlivosť týchto chovateľských súťaží taktiež ponechávam stranou – v každom prípade sú úspechy z domácich a predovšetkým medzinárodných súťaží vecou uznávanej chovateľskej prestíže.
V žiadnom prípade nechcem spochybňovať ušľachtilú motiváciu takto postavených chovateľských cieľov. Dovolím si však ohradiť sa voči nepodloženému a dehonestujúcemu nazeraniu na chov vtákov, ktorý takéto ciele nesleduje – práve naopak: jeho ciele sú s nimi v príkrom rozpore.
Hneď v úvode musím uviesť, že chov vtákov prírodných foriem priamo vyžaduje zabudnúť na štandardy, súťaže, prestížne ocenenia, zisk z chovu nových drahých mutácií. Cielený chov prírodných foriem je novým chovateľským smerom, ktorý sa nesnaží o šľachtenie (vylepšovanie prírody podľa subjektívnych kritérií a módnych trendov), ale o udržanie takého exteriéru vtákov, aký je v prírode, a udržanie takej šírky genetickej variability populácií v chovoch, ktorá sa má čo najviac približovať variabilite prírodnej. Dovolené sú len také znaky, ktoré sa vyskytujú v prírode, a cieľom nie je unifikovaný ideál, ale čo najpočetnejšia populácia, v ktorej sú zastúpené aj drobné odlišnosti, tak ako je tomu v prírodných populáciách. Akékoľvek šľachtenie a vnášanie subjektívnych prvkov selekcie je prísne zakázané.
Čím sa líšia mutačné formy od prírodných
1. Zmenou sfarbenia
2. Zmenou telesných proporcií
3. Zmenou veľkosti
4. Väčšou náchylnosťou k chorobám
5. Menej kvalitným operením
6. Horšou pohyblivosťou
7. Nižšou plodnosťou
8. Horšími rodičovskými schopnosťami
9. Zmenou temperamentu
10. Krátkovekosťou
11. Nepoužiteľnosťou pre záchranné programy
Prečo chovať prírodné formy
1. V chovoch u nás i v zahraničí sú prírodné formy čoraz vzácnejšie – hrozí ich úplné a nevratné zmiznutie z našich voliér. Aj na pohľad „čisté“ prírodné formy sú geneticky zmesou rôznych mutácií, neliahnu sa im prírodne sfarbené mláďatá, ale prevažne mutačné (štiepia už v F1). Napríklad z bežných druhov papagájov – rodov Melopsittacus (andulka), Nymphicus (korela), Platycercus (rozela), Neophema (neoféma), Psephotus (p. spevavý), Cyanoramphus (kakariki), Psittacula (alexander), Agapornis (agapornis), Bolborhynchus (aymara), Myiopsitta (mních) alebo Forpus (papagájik) zohnať prírodne sfarbeného vtáka je problém. Keď sa aj podarí zostaviť chovný pár, tak ich mláďatá sú väčšinou mutačné. Pri týchto lacnejších druhoch papagájov chovateľský trh, ale aj výkup ponúka vyššie ceny práve za mutácie. To spôsobuje väčšinový záujem zo strany chovateľov o chov mutačných vtákov. Prírodných vtákov sa chová čoraz menej.
2. Na druhej strane stále ešte existuje významná časť chovateľov, ktorí považujú prírodné formy za najkrajšie a naďalej zotrvávajú pri chove prírodných foriem. Po čase sa však dostávajú do neriešiteľnej situácie, pretože ak si chcú udržať chov a zaradiť do chovu vtáky z vlastného odchovu, nezoženú k nim nepríbuzné vtáky do páru.
3. Prírodné formy majú nezastupiteľný význam aj v chove mutácií a sú akousi bankou génov, po ktorej treba občas siahnuť z dôvodu potreby udržania dobrej konštitúcie, zdravia, odolnosti, prípadne udržania plodnosti.
4. Prírodné formy môžu slúžiť ako zdroj chovného materiálu pre spätný návrat do prírody (záchranné programy) – mutačné vtáky sú pre tieto účely bezcenné.
5. Chov prírodných foriem môže byť styčným bodom vzájomného porozumenia chovateľov a ochrancov prírody. Núti chovateľa zaujímať sa o život príslušného druhu v prírode a o problematiku jeho ochrany v mieste jeho výskytu. U polytypických druhov (druhy s viacerými geografickými rasami) podnecuje chovateľa k štúdiu geografických rás a ich vzájomných odlišností. Ideálne je mať možnosť pozorovať vtáky priamo v prírode. Ak chovateľ nemá takú možnosť, pomôže štúdium literatúry (vrátane pôvodnej), fotografií, filmov z prírody a internet. Tým sa rozširuje jeho chovateľský obzor.
6. Cielený chov prírodných foriem núti chovateľa naštudovať si aspoň základy evolučnej a populačnej genetiky (mendelistická genetika nepostačuje). Či chce, alebo nechce, určite sa nevyhne problematike imbreedingu, variability, selekcie, dedivosti.
Čo si cielený chov prírodných foriem vyžaduje
1. Veľkú dávku trpezlivosti – chov prírodných foriem je behom na dlhú trať, výsledky sa dostavia po desiatkach rokov.
2. Nekomerčný prístup k chovu – chovateľ sa musí zmieriť s tým, že chov prírodných foriem bude vždy stratový.
3. Rezignáciu na zaužívané stereotypy – je potrebné úplne zabudnúť na štandardy, šľachtenie, súťažné výstavy, posudzovanie.
4. Úplne inú filozofiu chovných cieľov – vyžadujú sa celkom iné prístupy, iné metódy ako pri bežnom chove.
5. Chov prírodných foriem nie je vhodný pre ľudí súťaživého typu. Chov musí byť viac orientovaný na vzájomnú spoluprácu medzi chovateľmi, vrátane medzinárodnej. Bez výmeny chovného materiálu dlhodobo nemožno udržať prírodné formy. Problém je v tom, že chovateľov, zameraných na dlhodobé udržanie čo najpočetnejšej populácie vo svojom chove, je málo. Aby takí boli, je potrebné vedieť efektívne vysvetľovať ciele a dôležitosť chovu prírodných foriem a šíriť medzi chovateľmi osvetu. Inak bude každý chovateľ v izolácii, nebude môcť počítať s osviežením krvi nepríbuznými vtákmi od iného chovateľa a bude musieť držať vo svojom chove neobvykle veľký počet jedincov toho istého druhu. Je veľkou chybou, že v tomto smere zatiaľ viac–menej zlyhávajú aj všetky zoologické záhrady u nás i v zahraničí.
6. Dostatok priestoru a ochoty chovať väčší počet jedincov toho istého druhu. Súčasne sa chovateľ bude musieť zmieriť s tým, že väčšinu odchovov nepredá a bude ich musieť dať do výkupu bez ohľadu na ponúkanú cenu.
Prečo som sa rozhodol práve pre andulky
Neboli to len andulky, ktoré som začal cielene chovať v prírodnej forme. Súbežne som sa o to pokúšal aj so zebričkami. Po čase sa ale ukázalo, že u zebričiek je to problém. Nejde len o to, že sú voči sebe agresívnejšie a vo veľkých kŕdľoch sa najmä mláďatá často stávali terčom útoku – šklbania pier. Ani po rokoch sa mi totiž nepodarilo zmenšiť veľkosť zebričiek. Zväčšenie telesného rámca oproti zebričkám žijúcim v Austrálii, ktoré sa dosiahlo chovom v zajatí a vyšľachtením výstavných zebričiek, sa ukázalo ako tvrdošijná vlastnosť, ktorej sa už asi bez zaradenia zebričiek z prírody nedá zbaviť. Je možné, že príslušné gény sa už z populácií vtákov chovaných v zajatí úplne stratili. Samozrejme vrátiť veľkosť tela na pôvodnú prírodnú úroveň by išlo cez kríženie so zebričkou timorskou, ale kríženie geografických rás navzájom (možno by v tomto prípade už išlo o medzidruhové kríženie) je pre mňa naprosté tabu. To by bol pravdepodobne už nevratný proces a zebričky by mohli dopadnúť podobne ako čížiky ohnivé, kde u vtákov chovaných v zajatí sú prítomné gény iných druhov vtákov a preto sú takéto jedince nevhodné pre doplnenie prírodnej populácie.
Potvrdzuje sa, že realizovať pilotný projekt prírodného chovu vtákov práve s andulkami bolo veľmi správne rozhodnutie. Ukázalo sa, že je to na tento účel asi najvhodnejší druh, a to z nasledovných dôvodov:
1. Andulka je bežne dostupný a lacný druh papagája.
2. Je natoľko domestikovaná a počet rôznych mutácií, ktoré boli vyšľachtené, je tak veľký, že „vyčistenie“ genómu od nich a návrat ku geneticky čistej prírodnej forme predstavuje dostatočnú výzvu.
3. Je veľmi otužilá, nenáročná na priestor, teplotu, výber partnera, typ búdky, krmivo.
4. Je to kŕdľový vták – čím ich je v kŕdli viac, tým sú spokojnejšie. Agresivita je len u samičiek v čase boja o búdky (vtedy je samička schopná usmrtiť druhú samičku a vyzabíjať všetky jej mláďatá). Agresivita sa prejavuje taktiež voči predčasne vyleteným mláďatám – andulky sa dokážu chovať ako dravce a mláďatá doslova zožerú – zostane z nich len perie.
5. Nenáročnosť na výber partnera. Andulky sú inak dosť promiskuitné. Samička sa nechá odpáriť ktorýmkoľvek samčekom, preto otcovstvo mláďat pri kŕdľovom chove nikdy nie je celkom isté.
6. Kontrola búdky im absolútne neprekáža. Ľahké krúžkovanie.
7. Hniezdi trikrát až štyrikrát do roka.
8. Dobrá plodnosť.
9. Výrazný pohlavný dimorfizmus – – u prírodných foriem sa pohlavie dá rozlíšiť už u mláďat v búdke.
10. Je to monotypický druh, v prírode netvorí žiadne geografické rasy.
11. O chov anduliek bude zo strany verejnosti záujem vždy bez ohľadu na módne trendy, lebo sú to pekné, inteligentné, veselé, nenáročné a cenovo najdostupnejšie vtáky.
12. Exteriér prírodných, voľne žijúcich vtákov je v literatúre dostatočne popísaný a známy, obrázky a videá sú k dispozícii na internete a stále je tu aj možnosť ísť si ich pozrieť priamo do Austrálie, kde dodnes žijú vo veľkom počte.
(Pokračovanie nabudúce)
