Prvá etapa – založenie chovu
Začal som s 13 pármi a v súčasnosti mám 46 chovných párov 8. generácie (F8). Nebolo jednoduché zohnať prvé vtáky do chovu. Prírodne sfarbených samcov sa vyskytuje u nás v chovoch relatívne stále ešte dosť, ale so samicami je to horšie. Samozrejme, hoci sú aj andulky prírodne sfarbené, to neznamená, že také bude aj ich potomstvo. Po toľkých kríženiach je prakticky každý vták geneticky heterozygotný na množstvo rôznych recesívnych mutácií, čo je potom príčinou štiepenia v ďalšej generácii. Len v prípade samíc a len u génov viazaných na pohlavie sa recesívna alela prejaví hneď aj fenotypovo (to aj vysvetľuje, prečo je v chovoch vždy menej prírodne sfarbených samíc). Snažil som sa zložiť základný kŕdeľ z voči sebe úplne nepríbuzných jedincov. To znamená nielen to, aby v ňom neboli žiadne dvojice brat–sestra, alebo inak príbuzné páry. V základnom kŕdli som nechcel ani to, aby tam boli akíkoľvek bratia ani akékoľvek sestry, ba dokonca ani akíkoľvek príbuzní jedinci.
Dosiahol som to tak, že každý vták, zaradený do chovu, bol získaný od iného chovateľa z rôznych regiónov SR a ČR. Chcel som, aby základný kŕdeľ prírodne sfarbených vtákov obsahoval čo najširšiu vzorku aliel génov, t. j. aby jeho genetická variabilita bola čo najvyššia. To všetko samozrejme za dodržania základnej požiadavky – exteriér každého vtáka musel byť prírodný. Do chovu som nezaradil žiadne vtáky, ktoré boli príliš veľké – nad 20 cm – alebo ktoré mali zmenené telesné proporcie, získané šľachtením a chovom v zajatí. Ide o znaky, ktoré poznáme u výstavných anduliek – príliš veľká a ťažká hlava, najmä príliš vystúpené čelo, rovná línia hlava-krk-chrbát bez naznačenia mierneho zaškrtenia v oblasti krku, zapadnutý a príliš malý zobák, zapadnuté a príliš malé oči, príliš široké a mohutné prsia a príliš mohutná celá predná časť tela v porovnaní so zadnou časťou (znaky prestavanosti). Snažil som sa nezaradiť vtáky, ktoré nemali dostatočný temperament a ktoré boli málo pohyblivé alebo nelietali s ľahkosťou a dobre. Čo sa sfarbenia týka, nezaradil som žiadne vtáky, ktoré mali akékoľvek znaky mutácií: iný odtieň zelenej, nepravidelné vlnkovanie (predovšetkým na hlave a krídlach), príliš tmavé alebo naopak bledé vlnkovanie, čierne alebo príliš tmavé kormidlové (chvostové) perá, bledé oko, bledé nohy, príliš veľké hrdelné znaky alebo lícne škvrny, u samcov zobák inej farby ako hnedoolivovozelený. Naopak v záujme udržania variability som zaradil aj niekoľko jedincov s nepravidelne a asymetricky umiestnenými čiernymi lícnymi škvrnami a ich iným (menším) počtom (takéto vtáky sú v prírodných populáciách bežné)
Dnes už viem, že som mal byť trpezlivejší a vytvoriť základný kŕdeľ z ešte väčšieho počtu vtákov. 13 párov (26 jedincov) nie je pravdepodobne spoľahlivo dostatočný počet z hľadiska udržania šírky variability. Riešil som to tak, že som neskôr zaradil ďalších 6 vtákov (príliv krvi) ku generácii F3. Boli to však všetko samci, pretože prírodne sfarbené samičky požadovaného exteriéru sa mi v tom čase vôbec nepodarilo zohnať. Zaradenie nových vtákov malo samozrejme za následok aj prísun rôznych skrytých zmutovaných recesívnych aliel do genofondu populácie so všetkými negatívnymi dôsledkami. Proces postupného genetického očisťovania od mutácií sa tak z tohto dôvodu spomalil.
Druhá etapa – príbuzenské kríženie (imbreeding)
Je jasné, že pri začínajúcom počte 13 párov sa v ďalších generáciách nedalo vyhnúť príbuzenskému páreniu. To som však ani nechcel, práve naopak. Príbuzenské kríženie je v prípade, keď chceme populáciu geneticky „očistiť“ od mutácií (skryté recesívne alely), veľmi vhodné. Niektoré recesívne mutácie sa vyštiepia – tieto jedince vyradíme a do ďalšieho chovu už máme o niečo menej heterozygotov, lebo vyradením recesívnych homozygotov sme súčasne znížili aj celkovú frekvenciu recesívnych aliel v populácii. Vo svojom chove som použil najprv práve takýto postup. Vtáky som ponechal v jednom kŕdli. Odchov som ponechal spolu s rodičmi. Na jeseň som vyradil všetky mutačné vtáky (bolo ich v odchove cca 60 %). Vyradil som aj prebytočných, prírodne sfarbených samcov. V F1 bolo z celého počtu cca mladých len 5 prírodne sfarbených samíc (!). Tento mutačný „odpad“ je v takomto počte v podstate normálne nepredajný – jedinou možnosťou je výkup. Na ďalší rok už bolo v spoločnom kŕdli pôvodných 13 párov a k tomu ďalších 5 párov F1 (plus niekoľkí samci F1 navyše), spolu 18 párov. Prebiehalo spontánne párenie. Dochádzalo k príbuzenskému kríženiu rodič×potomok (spätné kríženie F0×F1) a potomok×potomok (kríženie brat × sestra a polobrat×polosestra F1×F1), ako aj k normálnemu kríženiu (F0×F0 a nepríbuzných F1×F1). V odchove sa vyštiepili ďalšie mutácie, avšak prírodne sfarbených vtákov už bolo podstatne viac, takže som mohol na ďalší rok úplne vyradiť z chovu F0 aj F1 a celý kŕdeľ zostaviť len z vtákov F2. Takto postupne vznikli počas ďalších rokov F3, F4 a F5 až po F7. Vždy som do ďalšieho chovu zaradil len odchov z predošlého roka, t. j. všetkých rodičov som vyradil. Nezaraďoval som nikdy žiadne vtáky, ktoré mali v búdke mutačného súrodenca, aj keď ony samé boli prírodne sfarbené. Inak povedané vykonával som dôsledný negatívny výber (negatívnu selekciu) proti všetkým rodičom, proti mutačným jedincom a proti súrodencom mutačných jedincov. Selekčný koeficient voči spomenutým kategóriám bol v tomto prípade 1,00 (100 %), t. j. maximálny.
Na tomto mieste musím v základe vysvetliť otázku príbuzenského kríženia, pretože jeho správne pochopenie je z hľadiska jeho využitia a možných rizík, s tým spojených, dosť kľúčové. Okrem zviditeľnenia recesívnych mutácií a ich následného vylúčenia z chovu sa príbuzenské kríženie najčastejšie využíva k upevneniu vlastností vybraného jedinca, ktorý je ich nositeľom u jeho potomkov (napríklad ak chceme upevniť novú mutáciu), alebo realizujeme tzv. líniovú plemenitbu.
Príbuzenská plemenitba (imbreeding) je párenie (kríženie) navzájom príbuzných jedincov. Všeobecne spôsobuje zhoršenie konštitúcie a odolnosti potomstva, pokles jeho životaschopnosti a nakoniec degeneráciu chovu (imbreedingová depresia), preto sa mu pri chove exotov snažíme vyhnúť. Niekedy to ale nie je možné pre nedostatok chovného materiálu. Pri úzkej príbuzenskej plemenitbe ide o párenie úplných súrodencov alebo polosúrodencov medzi sebou alebo medzi rodičom a potomkom. Blízka príbuzenská plemenitba je párenie vlastných bratrancov a sesterníc. Vzdialená príbuzenská plemenitba je párenie príbuzných jedincov od IV. generácie. Zjednodušene sa dá povedať, že príčinou negatívnych dopadov príbuzenského kríženia na potomstvo je zvýšenie homozygotnosti. To by samo osebe neprekážalo, avšak v dôsledku existujúcej genetickej záťaže sa pri príbuzenskej plemenitbe homozygotizujú aj letálne (škodlivé) alebo pololetálne gény. Tieto sa neprejavujú, kým sú v heterozygotnom stave. Fenotypovo sa negatívne prejavia až v homozygotnom genotype. Každý rodič má so svojím potomkom 50 % spoločných génov. To platí aj pre úplných súrodencov. Genetická podobnosť polosúrodencov rovnako ako medzi prarodičom a vnukmi je 25 %, medzi úplnými bratrancami 12,5 % atď. Stupeň príbuznosti akýchkoľvek jedincov, t. j. jedincov, ktorí majú aspoň jedného spoločného predka, sa dá vypočítať ako Wrightov koeficient príbuznosti. Samotný koeficient imbreedingu F je potom matematicky jeho polovicou. Výpočet koeficientu imbreedingu je dôležitý pre posúdenie škodlivosti párenia medzi príbuznými jedincami, ktorí môžu mať jedného alebo viac spoločných predkov v predchádzajúcich generáciách. Čím je koeficient imbreedingu menší, tým je menšie riziko negatívnych dôsledkov takéhoto kríženia. Bolo zistené, že ak F je menší ako 0,0325, t. j. 3,25 %, nemusíme sa už takmer vôbec obávať žiadnej imbreedingovej depresie. Pretože výpočet koeficientu imbreedingu je veľmi praktický a jednoduchý, uvediem postup jeho výpočtu aj s príkladom:
SFx = (1 + Fa) × 0,5 (n1 + n2 + 1)
Kde
Fx – koeficient imbreedingu potomka X
Fa – koeficient imbreedingu spoločného predka
n1 – počet voľných generácií zo strany otca
n2 – počet voľných generácií zo strany matky
Príklad:
GENERÁCIA |
||||
potomokovia | rodičia | prarodičia | praprarodičia | prapraprarodičia |
X | Adelka | Rika | Lora | Kika |
Koxo | ||||
Loro | Julinka | |||
Luskáčik | ||||
Albert | Klára | Ruby | ||
Arro | ||||
Lojzo | Samba | |||
Ahoj | ||||
Pipo | Kea | Sára | neznámý | |
neznámý | ||||
Loro | neznámý | |||
neznámý | ||||
Otík | Andula | neznámý | ||
neznámý | ||||
Koxo | neznámý | |||
neznámý |
Spoloční predkovia sú Loro a Koxo. Títo samotní nie sú produktom príbuzenského kríženia.
Vychádzame z predpokladu, že ani neznámi predkovia nie sú produktom príbuzenského kríženia (Fa = 0).
Spoločný predok Loro:
zo strany matky sú voľné 2 generácie (rodičia a prarodičia) n1 = 2
zo strany otca sú voľné 2 generácie (rodičia a prarodičia) n2 = 2
potom Fx = (1 + 0) × 0,5 (2 + 2 + 1) = 0,03125
Spoločný predok Koxo:
zo strany matky sú voľné 3 generácie (rodičia, prarodičia a praprarodičia) n1 = 3
zo strany otca sú voľné 2 generácie (rodičia a prarodičia) n2 = 2
potom Fx = (1 + 0) × 0,5 (3 + 2 + 1) = 0,015625
Celkový koeficient príbuznosti je:
Fx = 0,03125 (na predka Loro) + 0,015625 (na predka Koxo)
= 0,046875 (4,6875 %)
Koeficient imbreedingu, vypočítaný pre potomstvo z takéhoto kríženia, je vyšší ako 3,125 %, t. j. možno očakávať zníženú oplodnenosť vajec, zníženú liahnivosť, zdravotné poruchy a zníženú životaschopnosť mláďat. Páriť Adelku s Pipom nemožno odporučiť.
Tretia etapa – rozmnoženie a udržanie šírky variability
Od generácie F6 už nevyraďujem všetkých rodičov. Chovám andulky v 3 kŕdľoch (A; B; C) po 10 pároch od tohto roka po 15 pároch. Z odchovaných mláďat F7 bolo v r. 2012 cca 4 % mutačných. V poslednej generácii – F8 v r. 2013 - bolo zastúpenie mutačných vtákov už len cca 2 %. Z 305 ks odchovaných mláďat bolo 6 mutačných – 4 modré (recesívna autozomálna dedičnosť), z toho 1 samec a 3 samice a 2 opalínové (recesívna, na pohlavie viazaná dedičnosť), z toho obidve samice. Chovné kŕdle zostavujem tak, že časť rodičov (asi 1/3) vyradím a kŕdeľ dopĺňam mladými vtákmi z minuloročného odchovu. Pritom kŕdeľ dopĺňam vždy mladými samičkami z toho istého kŕdľa a samčekov nasledovne: z „A“ do „B“ ; z „B“ do „C“ a z „C“ do „A“. Nasledujúci rok doplním mladých samčekov z „A“ do „C“; z „B“ do „A“ a z „C“ do „B“. Na ďalší rok znova z „A“ do B“, z „B“ do „C“, z „C“ do „A“ atď… Touto rotáciou génov je zaručená dostatočná nepríbuznosť v chovnom kŕdli – priemerný koeficient imbreedingu dosahuje len minimálne hodnoty.
Očakávam, že pokles podielu mutačných mláďat bude pokračovať s každou novou generáciou, avšak čím ďalej tým pomalším tempom. Platí totiž jednoduchý vzorec:
počet generácií t
=
1
frekvencia recesívnej alely v generácii 0
– (mínus)
1
frekvencia recesívnej alely v generácii t
Dá sa vypočítať, že napríklad pokles mutačných jedincov zo 4 % na 1 % pri 100 % selekcii proti nim nastane asi za 5 generácií, ale pokles z 1 % na 0,01 % (čo je približne výskyt v prírodných populáciách) nastane až za ďalších cca 90 generácií.
Štvrtá etapa – stabilizovaný chov a výhľady do budúcnosti
Mám predstavu, že po čase bude viac chovateľov geneticky čistých prírodných anduliek. Keď som v roku 2010 na moderovanom fóre iFauny.cz uverejnil zopár fotografií z môjho chovu, vôbec som nepredpokladal, že bude o chov prírodných anduliek taký veľký záujem v ČR aj SR. Záujem je naďalej, chovateľov, ktorí si odo mňa odobrali základ do svojho chovu, je už dosť. Už sa objavujú aj ponuky na iFaune.cz, na burze v Přerove aj v Nitre. Aby malo význam s týmito chovateľmi nadviazať spoluprácu, spočívajúcu vo vzájomnej výmene chovného materiálu, museli by odchovávať prírodné andulky aj iného pôvodu ako od tých, ktoré získali odo mňa. A museli by to byť vtáky geneticky čo najčistejšie. V tomto štádiu už nemám záujem zavliecť si do chovu mutačné alely. To znamená, že ak by sa takí chovatelia našli, je možné očakávať reálne výsledky ich chovu najskôr v priebehu 5–6 rokov. Zatiaľ sa teda musím spoľahnúť sám na seba a udržať dostatočne veľkú populáciu predovšetkým vlastným chovom.
Na druhej strane môj súčasný spôsob chovu je časovo dosť náročný. Po dobudovaní chovného zariadenia by som chcel vytvoriť jeden veľký kŕdeľ a chovať najmenej 100 párov v jednej veľkej spoločnej voliére. Pri odhadovanom počte mláďat cez 1 000 ks ročne by už nemal byť problém vždy po niekoľkých rokoch kompletne obnoviť chov výlučne len z vlastného odchovu náhodným výberom. Pri takomto počte jedincov v populácii už nehrozí zúženie genetickej variability ani príbuzenské kríženie. Pravdepodobnosť vytvorenia páru brat×sestra je totiž len 0,01. Výhodu by to malo tú, že by som už nemusel vôbec krúžkovať. Pri takom veľkom počte párov a mláďat by to už ani nebolo dosť dobre zvládnuteľné. Predstava veľkej voliéry s 1 000 ks kŕdľom zelených prírodne sfarbených anduliek je lákavá. Dúfam, že už o dva-tri roky sa toto stane realitou.
(Pokračovanie nabudúce)