Tento článok sa opiera iba o moje subjektívne názory, praktické skúsenosti a možné riešenia, ktoré som sám nadobudol v mojom chove. Sám som chovateľ niekoľkých kusov veľkých papagájov, ako sú žakovia, ary a eklektusy. Vo svojom chove mám zopár kúskov, ktoré boli chované ako domáci miláčikovia a o ktorých po čase nebol záujem zo strany chovateľa, pretože nemal čas sa im venovať alebo zistil, že aj papagáj kadí, škrieka, prchne alebo je všade okolo neho neporiadok alebo kopec prachu.
Áno, realita je často krát iná, ako keď vidíme niekoľkosekundové video super maznajúceho, ukecaného alebo tancujúceho papagája. Lenže toto video nevystihuje celý deň alebo potreby, ktoré tento vták potrebuje a neustále vyžaduje. Nie je to hračka, ktorú, keď nemám čas, vypnem a zatvorím do skrine alebo si ju nevšímam. Je to zrovnateľné ako s deťmi, tiež si vyžadujú pozornosť, tiež sú niekedy hlučné, robia neporiadok alebo si vynucujú pozornosť. Presne tieto nástrahy čakajú budúceho majiteľa napr. žaka, eklektusa alebo iného inteligentného tvora, ako sú papagáje.
Ak niektorú z týchto aspektov chovateľ zanedbáva alebo nedá svojmu miláčikovu to, čo potrebuje, môže sa veľmi ľahko stať to, že jeho papagáj sa vyšklbe alebo bude agresívny, hlučný a už to nebude ten krásny prítulný domáci miláčik ako kedysi. Preto je veľmi dôležité viac krát zvážiť, či je naozaj budúci majiteľ takéhoto papagája na to všetko pripravený.
Vlastním zopár takýchto kúskov ošklbaných, psychicky narušených žakov, ary alebo párik eklektusov, kde samec bol na bruchu celý až na kožu holý. Podarilo sa mi podľa niektorých pozorovaní zistiť, že aj pri takýchto vtákoch nie je všetko stratené a dá sa ich psychická vada v niektorých prípadoch napraviť.
V roku 2017 som si zadovážil párik eklektusov (Eklektus polychloros). Boli za zlomkovú cenu a samec bol už na fotke v inzeráte v doslova otrasnom stave, čo sa týka operenia. Strapatý, špinavý a vyšklbaný bol na bruchu, chrbte a lietať vedel len veľmi stroho. Prišiel som k predávajúcemu, keď som videl tú tmavú voliéru bez prístupu svetla, dažďa a krmivo v miskách od masla, a dokonca miešané s krmivom pre kanárikov, bolo jasné že si ich beriem. Nedalo mi ich tam nechávať, keďže sú to naozaj krásne vtáky.
Po dovezení tohto párika som ich umiestnil na niekoľko mesiacov do tzv. „karanténneho boxu“, resp. klietky. Dal som urobiť rozbor trusu a krvi u veterinára, kde všetko dopadlo v poriadku. Začal som im predkladať žrádlo, ktoré majú eklektusy dostávať. To bola zmes ovocia a zeleniny všetkého druhu, a to denne. Do denne menenej vody som im pridával vitamíny vo forme kvapiek Promotoru. A taktiež som im začal suchú zmes nakličovať a namáčať.
Na jar som ich premiestnil von do priestrannej voliéry, kde mali možnosť sa kúpať na daždi a slniť na slnku. Keď pršalo, nechali sa obaja zmáčať až na kožu a veľmi sa im to páčilo. Samica sa po preperení dostala do 100% formy operenia. Samec sa dal dokopy tak na 50 %. Zaperený bol už viac, ale brucho mal stále holé. Prisudzujem to aj dominancii jeho partnerky.
Všimol som si, že čím je voliéra zelenšia, tým menej eklektusy kričia, a to vedia byť hlavne ráno a večer veľmi hlasný. Do voliéry som osadil hrubé aj tenšie konáre ovocných stromov, rôzne laná, húpačky a hlavne vysadil živými náletovými drevinami, ako sú vŕby, jelše, hloh a po stranách popínavý divý vinič. V takto osadenej voliére bolo vidieť postupom času, ako sa samec viac a viac zaperuje a vyzerá zdravšie a hlavne šťastnejšie.
Títo vtáci sa do roku 2019 dali dokopy úplne a dneska by nikto nepovedal, že som ich kupoval za štvrtinovú cenu, kedy vyzerali ako otrasný, vypelichaný, špinavý a chorý jedinci, ktorých by si kúpil naozaj len blázon, ako som ja. U predchádzajúceho majiteľa mali vždy čisté znášky a neodchoval od nich nič, ja každý rok dve hniezda po dvoch mladých a úplne bez problémov až do osamostatnenia.
Pri rekonvalescencii svojich eklektusov pripisujem hlavne dôležitosť správnej kŕmnej dávky, kde je podstatná časť ovocie a zelenina a prednosť podávania naklíčeného zrna pred suchým. A v neposlednom rade priestranná voliéra, kde majú vtáci čistý vzduch, možnosť sa slniť na slnku a okúpať sa v prípade dažďa alebo búrky. Všetky tieto aspekty spolu súvisia natoľko, aby bol daný vták zdravý, čistý a spokojný, čo dokazujú v mojich podmienkach každoročné odchovy až na bidlo bez nejakých vážnych zásahov.
Prípad samice ary ararauny. Tak isto cez inzerát bola ponúkaná 13ročná ručne dokŕmená samica ary ararauny s vyšklbaným bruchom, prerasteným zobákom, bez chvosta a s chýbajúcimi letkami, ktoré buď neboli vôbec, alebo boli povylamované a pookusované. Chvíľku som rozmýšľal, či ju zoberiem, alebo nie. Hlavne čo sa týka zavlečenia chorôb v mojich chovných zariadeniach. Nakoniec, že idem sa pozrieť a uvidím.
Po príjazde k chovateľovi z Čiech mi bolo vysvetlené, že táto samica bola chovaná v malej klietke (vhodnej tak maximálne pre žaka alebo senegalca) 13 rokov a posledných 6 rokov nebola vypúšťaná von vôbec. Preto som sa ani nečudoval, v akom je stave. Tak som ju zobral a znova kolotoč veterinár, rozbor trusu, výtery z nosa a krvný obraz. Výsledky boli v poriadku a seba poškodzovanie bolo psychického rázu. Aj tak som ju umiestnil do miestnosti, kde bola úplne oddelená od iných vtákov, a držal ju tam niekoľko týždňov, kým nešla do vonkajšej voliéry. Kŕmenie dostávala suchú zmes pre veľké papagáje od značky Deli Natur. Denne zmes ovocia a zeleniny a čerstvé vetvy na ohryz a rôzne druhy orechov v škrupine.
Keď bolo počasie vhodné, umiestnil som aru do veľkej priestrannej voliéry, ktorá bola samozrejme osadená veľkými hrubými aj tenšími konármi, vysadená živými kríkmi a stromami a poprepletaná lanami. Zobák som jej upravil ešte v karanténe s doprovodom môjho známeho a po okusovaní dreva a lúpaní orechov prestal prerastať, i keď zatiaľ nie na 100 %. Pomaly, ale isto sa takto ara začala chovať živšie, vyzerať zdravšie a pobyt vo veľkej voliére bol pre ňu lepší život ako v malej klietke.
Tak som jej kúpil 16ročného chovného samca, v páre sa žije lepšie, tak uvidíme. Tento samec bol už dlhšiu dobu sám a aj on privítal opačné pohlavie. Až moc ideálne si sadli, po pár dňoch sedeli vedľa seba a preberali si stále pierka. Samica sa začala zaperovať, pretože už mala iné starosti a iné vnemy, ako sa nudiť v malej klietke. Začali spoločne okusovať všetko, čo sa dalo vo voliére okúsať, stromy, kmene, laná. Chvost aj chrbát jej dorástol, ale brucho stále holé. Stále si to šklbe, i keď menej, ale bohužiaľ to bude pre ňu pravdepodobne celoživotný zlozvyk, s ktorým sa ešte popasujem. Dokonca začala na hlave a pod krídlami vytrhávať perie aj samcovi, ale nie vo veľkej miere, pokiaľ by som vám to nepovedal a neukázal, laik si to nevšimne.
Do tejto voliéry som im umiestnil „hniezdnu búdku“, starý vínny sud. Napočudovanie samec ho obsadil ako prvý, samica išla približne o týždeň neskôr. Do búdky som dal hrubšie štiepky z dreveného odpadu konárov. Samica pri sedení v búdke si krátila chvíľku tým, že tieto štiepky rozomlela na kúsky a tým pádom bol vyriešený aj problém z prerasteným zobákom. Obrusovala si ho sama až do normálu.
Takto si sedeli najskôr na čistých znáškach, až neskôr sa mi od nich podaril aj odchov. Teraz, v roku 2020, je to krásny harmonizujúci párik, ktorý máva oplodnené znášky. Vtáci vyzerajú zdravo, v lete sú vonku a v zime ich premiestňujem do vnútorných voliér, kde udržujem teplotu od cca 10 do 18 stupňov. Samice zobák už neprerastá, pretože im predkladám vetvy na ohryz a orechy v škrupine. Taktiež ich kŕmim kvalitným krmivom pre veľké papagáje, majú denne ovocie a zeleninu. Pravidelne robím rozbory trusu a do krmiva pridávam vitamíny ako Promotor a Omnivit. V miskách majú samozrejme k dispozícii minerálny grit pre veľké papagáje alebo grit pre holuby. Sépiové kosti nepodávam, ako zdroj vápniku, pretože majú ohromnú zábavu ich rozdrobiť na prach v priebehu pár hodín.
Tak isto socializovanie s vlastným druhom opačného pohlavia, vhodná kŕmna dávka s potrebnými vitamínmi, veľkosť a vybavenosť voliéry a čerstvý vzduch, slnko a dážď sa podpísali na kondícii mojich zverencov tak, že dneska je z ošklbanej, psychicky narušenej a vystresovanej samice ary „skoro“ krásny, napoly operený papagáj, ktorý má vlastného partnera a môže žiť plnohodnotný život a odchovávať potomstvo. Na moje počudovanie sa naučila aj lietať, neviem síce ako ďaleko (nikdy mi neuletela), ale už nie je pre ňu priorita liezť po pletive, ale na väčšiu vzdialenosť vie preletieť, čo pred tým nemohla z dôvodu absencie chvostových pier a polámaných a chýbajúcich letiek.
Žakovia sú najväčšie prípady z mojich chovov. Ľudia si ch kupujú ako domácich miláčikov, pretože vidia krásne hovoriacich, tancujúcich papagájov na pleci alebo ramene svojich majiteľov hlavne na sociálnych sieťach alebo na internete. Toto niekoľko minútové alebo sekundové video, poprípade foto nevystihuje ani z ďaleka celý život so žakom alebo jeho potreby, ako sa o tohto veľmi inteligentného tvora starať.
Sám mám v chove zopár takýchto miláčikov, ktorý boli kupovaní za vidinu celoživotného krásneho hovoriaceho tvora, ktorý pravdepodobne nekadí, nerozsýpa, neškrieka (len hovorí a vtipne napodobňuje), nevytvára prach z peria a nedajbože to perie zo seba nepúšťa na vyluxovanú podlahu bytu alebo domu. Mám veľa známych, ktorý majú známych alebo kolegov, ktorý sa ma už zopár krát spýtali, či by som si nechcel zobrať ich papagája, lebo na neho nemajú čas, robí neporiadok, všade je prach alebo je vyšklbaný a nie je pre nich atraktívny, alebo dokonca sa koncepčne nehodí do interiéru a v pivnici je tma. Presne aj takéto výhovorky som počúval. Niektorí mi ich dali zadarmo aj s klietkou, niekto predal sa symbolickú cenu alebo som kúpil len klietku a k tomu darovali aj žaka.
Niekto si povie: Woow, má veľa žakov a dostal ich zadarmo, to je paráda. Vôbec to nie je tak, ani z ďaleka to nie sú tancujúci, krásny, krotký a vyrovnaný jedinci, s ktorými nie sú problémy. Všetko sú to alebo boli ľudským pričinením psychicky narušený, chorý, nešťastný jedinci, s ktorými je oveľa viac starostí ako so zdravým jedincom, čo sa týka aj z finančného hľadiska (veterinár, lieky, odber...) alebo individuálneho prístupu ku každému jedincovi a nároku na čas. Uvediem zopár príkladov:
Dorka – Je to samička žaka z odchytu. Na papieroch a CITES doklade má uvedené, že je z odchytu, a rok 2001. Avšak pri jej kúpe mi bolo zdelené, že má pravdepodobne cez 50 rokov, čo dokazuje aj jej stav. Je totálne slepá, má šedý zákal na oboch očiach, brucho má holé a pôsobí veľmi neupravene. Jej majiteľ, pravdepodobne množiteľ a chovateľ, ju už nechcel, lebo z takého vtáka nemá zisk ani potešenie, akurát mu zaberá miesto.
Ja som si ju zobral, u mňa má všetko, čo potrebuje. Denne má kvalitné krmivo, ovocie, zeleninu, dokonca aj vetvy na ohryz, ktoré keď nejakým spôsobom nájde, tak sem tam poohrýza. Inak celý deň sedí, nevydáva žiadne zvuky, ale vždy vie, keď jej mením žrádlo, kde sa má postaviť a že sa má najesť. Má sama celkom veľkú klietku a počúva zvuky ostatných. Liečba šedého zákalu by bola finančne náročná, keďže všetko si platím sám a zo svojho, takže u mňa v takomto stave už dožije. To málo žrádla, čo zje, ma nijako neovplyvní a aspoň jediné, čo jej môžem ponúknuť, je dôstojná staroba. Už sa ani nekúpe, tak ju striekam s rozprašovačom, kde pridávam aloe vera, aby sa jej hydratovala pokožka a perie.
Peťo – Je to 19ročný samec, ktorému zomrel majiteľ. Neskôr cestoval od majiteľa k majiteľovi a skončil u jedného pána, ktorý chodil pracovať na 14 dní preč, a starala sa o neho jeho manželka. Peťa som dostal ako dar aj s klietkou od známych, bol úplne vyšklbaný, brucho, chrbát, chvost, perie mal len na hlave, kam si nedočiahol. Kŕmený bol starým krmivom napadnutým moľami a dokonca pre austrálske papagáje. Po vyšetreniach u veterinára mal napadnuté pľúca roztočmi a ekzém na koži.
Peťo vždy pri prítomnosti človeka začal chrčať, kývať hlavou ako nervózny a okusoval si pazúry na nohách. Pazúry mal už tak malé a okúsané, že bolo minimálne vidieť čierne bodky na konci jeho prstov. Toto je najťažší prípad doteraz. Po vyšetreniach a podávaní liekov mu konečne po pol roku zmizol ekzém na koži a začal normálne (nie veľmi ťažko) dýchať už bez prítomnosti parazitov. Ale stále nervózny, kúsavý, uškriekaný, psychicky labilný vyšklbaný vták.
Pri kŕmení sa ma vždy nejakým spôsobom snažil pokúsať alebo napadnúť. Peťo ale vie, ako hovorí moja babka, „bohovsky“ napodobniť žblnkot vody, telefónne zvonenie, prichádzajúci e-mail, Skype, kýcha, kašle a strašne hreší. Vie a ovláda asi všetky slovenské nadávky, ktoré sa naučil od predchádzajúcich majiteľov, a vie ich veľmi trefne použiť, napríklad keď si ja kýchnem alebo pri ňom zakašlem.
Peťo, takto fyzicky už zdravý jedinec (ale vyšklbaný), po dvoch rokoch išiel do veľkej priestrannej voliéry na celú jar a leto von za prítomnosti ostatných žakov v počte 6 kusov. Nelietal, nemal s čím, len šplhal, čiže voliéra bola k tomu aj prispôsobená. Ako náhle bol vonku, samozrejme si nervózne frflal svoje a pozeral sa po ostatných. Na moje počudovanie zvykol si rýchlo. Je celkom temperamentný a nebojí sa ani ostatných žakov, ktorý vedia lietať, a nemá problém si obhájiť svoje miesto pri kŕmení. Takto som ho choval dva roky za prítomnosti viacerých kusov cez leto vonku. Začal všetko okusovať, šplhať a bolo vidieť, že sa socializuje s ostatnými žakovcami.
Keďže sa už tak moc nenudil a vonku na neho prichádzali aj iné vnemy a vzruchy ako pozorovanie ostatných jedincov a hájenie si svojho teritória, pozorovanie všetkého okolo napríklad divo žijúce vtáky, sliepky a ostatné papagáje, tak postupne pomaly sa jeho stav zlepšoval. Začal sa zaperovať, narástol mu chvost, letky a dokonca mu nerobilo problém pri kŕmidle strpieť aj ostatných žakov.
Postupne sa začali chovať všetci ako kŕdeľ, každý si išiel svoje, ale pritom všetci jedno. Zabávali sa s hračkami, konármi, okusovali, pozorovali, napodobňovali. Začal menej používať a napodobňovať ľudskú reč, skôr používal zvuky okolia. Hlavne sanitku alebo policajtov. To keď ide okolo, všetci začnú húkať ako šialený a môj a susedov pes začne zavíjať ako o život. Dneska po 5 rokoch je tento papagáj zaperený, uhladený, so zdravým perím a šťastným životom. Sedí si, mrmle, húka, kotkodáka, zvoní a napodobňuje všetko okolo, ale k človeku mimo mňa nie je moc dôverčivý. Nedá sa pohladkať, kusne pri každej možnej príležitosti, ale nebojí sa ma. Už aj pazúry mu narástli ako tak.
Oliver – Je to 10ročný samec, ktorého mali majitelia ako domáceho maznáčika pre deti. Oliver rozpráva menej, je skôr tichý, taký kľudný a pôsobí skôr flegmatickým dojmom. Zoberie si jedlo z ruky bez problémov, ale pohladkať sa alebo chytiť sa nedá vôbec. Nešklbe sa, viac menej má všetko v paži. Jeho handicap je vykrivená nožička. Pretože sa s ním deti hrali tak, že mu strkali palice do klietky, robili mu zle a dokonca mu privreli celu nohu do dvierok, kde mu ju zlomili a nechali tak. Noha sa mu tak zrástla. Má ju krivú, do chovu sa nehodí ani ako domáci maznáčik nie je veľmi dobrý.
V mojom kŕdli žakov má svoje miesto, nikto mu zle nerobí a tak isto ani on niekomu nič. Chodí si sám po voliére, šplhá, a čo je zaujímavé, on skôr preletí aj na menšie vzdialenosti, ako prelozí po konároch. Prisudzujem to tomu, že má nohu krivú. Jediné, čo si odo mňa cez pletivo nechá, je ostrihať si pazúry, lebo sa mu na tej handicapovanej nohe neobrusujú a prerastajú mu. Keď vojdem do voliéry, nebojí sa ani sa neuhne, ale keď sa dostanem blízko neho, tak ma bezproblémovo klovne, a aj to celkom bolí, a niekedy až do krvi.
Betka – Je to samička, ktorá mala 6 rokov, keď som ju dostal. Taktiež chovaná ako domáci miláčik, ručne dokŕmená. Nebolo o ňu zle starané, ale nudila sa a po pár rokoch rodina o ňu prestala mať záujem, tak sa začala šklbať. Bola jeden z mojich prvých žakov. Brucho, letky, chvost, všetko perie mala dožužlané a okúsané. Chovaná bola v peknej klietke, ale bez hračiek a s umelohmotnými bidielkami, čo považujem za veľmi nedostačujúce. Tú som kúpil aj s klietku skoro za plnú sumu, ako sa predávajú žakovci.
Jej rehabilitácia bola celkom rýchla, pretože po fyzickej stránke bola zdravá, len unudená. Vo veľkej klietke, kde bola umiestnená vedľa papagájov senegalských, si rýchlo zvykla. Chodil som s ňou po vonku na pleci, neutiekla, neuletela (nemala letky a perie) a často krát som ju dal na pol dňa na jablonku v strede záhrady, kde okusovala, šplhala, odpočívala, zakiaľ som ja opatroval ostatné moje osadenstvo. Ako mala k dispozícii hračky, tak sa začala veľmi rýchlo zaperovať a jej zlozvyk z vytrhávania peria ustal natoľko, že prestala. Neskôr som jej zadovážil od kolegu 18ročného samca, s ktorým je v páre. Po 5 rokoch mi dokonca odchovávajú mladé a je z nich pekný starostlivý párik. Prvé dve znášky boli čisté, teraz už oplodnené.
Dodo – Ten je v páre s Betkou. Je to už starší mladík, ktorého mi za symbolickú cenu klietky predal kolega. Ten bol s manželkou už pred dôchodcovským vekom a už nemali toľko času sa o neho starať, pretože prišli vnúčatá a práca na záhrade. Vyšklbaný nebol ani nevykazoval žiadne psychické vady, skorej si odvykol od ľudskej spoločnosti a ostal polokrotký.
Tento papagáj sa nechá pohladkať, zoberie si z ruky, ale na prst a plece vám nevylezie bez toho, aby ste od neho nedostali poriadny klovanec. Tohto samca som umiestnil k Betke, s ktorou boli 3 roky v jednej veľkej klietke a začali pekne harmonizovať. Nakoniec som ich umiestnil do vnútornej voliéry, kde sú doteraz.
Len čisto zo srandy som im tam umiestnil búdku. Na moje počudovanie asi približne po pol roku pred Vianocami Betka začala túto búdku navštevovať a hrabať v nej. Po Silvestry z búdky nedochádzala a našiel som v nej znášku. Zniesla celkovo 5 neoplodnených vajíčok, na ktorých sedela poctivo. Takto sa to opakovalo ešte jeden krát. Na tretí krát už vajíčka boli oplodnené a doteraz mi vychovávajú potomstvo bez problémov, bez môjho podstatného zásahu.
Na záver tohto článku by som chcel poprosiť všetkých, ktorí by si chceli zadovážiť alebo kúpiť väčšieho papagája ako člena rodiny, radšej si to 3, 5, 10× rozmyslite, či naozaj sa k vašej rodine hodí, či budete mať dostatok času sa mu venovať, či plánujete deti alebo plánujete sa sťahovať za prácou niekam inam, do bytu, z bytu... Naozaj to nie je sranda a títo vtáci sú nastokrát dlhoveký a môžu s vami doslova zostarnúť. Ak už vlastníte takéhoto papagája a má problémy s vytrhávaním peria, investujte do krvného obrazu u veterinárneho lekára. Ak má problémy s pečeňou alebo inými vnútornými orgánmi, aj to môže byť príčina zmeny chovania alebo šklbania papagája. Pretože ak ho bolí niečo vo vnútri tela, nevie sa tam poškriabať alebo si bolesť nejakým spôsobom odstrániť, tak ho to stresuje a potom sa šklbe.
Často krát majitelia prekrmujú svojich zverencov, čo tiež nie je dobré. Skúste mu dávať veľa veľa ovocia a zeleniny, vetvy na ohryz, kôra niektorých stromov a kríkov má v sebe liečivé zložky a vták sa ohryzovaním aj zabaví. Ja som začal dávať žakom 10 dní po sebe čaj z rastliny pestrec mariánsky, samozrejme slabšie odvary, a verte, že to začalo fungovať. Diétnejšia strava s minimálnym množstvom slnečnice, častejšie naklíčené alebo máčané zrno a čaj dokáže divy. A samozrejme žiadne ľudské jedlo!